Kristína Madajová je opravdový dobrodruh. Na vozíku procestovala Jižní Ameriku, trabantem projela Austrálii a jihovýchodní Asii. Letos v létě se zúčastnila Mistrovství ČR v autostopu, jehož výtěžek – přes 32 tisíc korun – pomůže baskeťákům na vozíku. Kristína během čtrnácti dnů stopem ujela přes 5000 kilometrů. Její tým skočil sice až na šestém místě. Pro Kristínu ovšem není důležité vyhrát, ale zúčastnit se. „Ty nejkrásnější zážitky jsem vždy měla a budu mít s milými lidmi, které jsem na svých cestách střetla,“ říká Kristína v rozhovoru pro Konto Bariéry.
Na začátku léta jste se zúčastnila Mistrovství ČR v autostopu. Na kterém místě se vaše posádka umístila a jak soutěž probíhala?
Ja a môj dobrý kamarát Marek Duranský, s ktorým som súťažila sme si celú cestu viedli veľmi dobre. Nakoniec sa nám podarilo vrátiť do Prahy na krásnom piatom mieste, avšak dodatočné bodové hodnotenie nás posunulo až na miesto šieste. Musím však povedať, že nám o umiestnenie ani tak nešlo. Dôležité bolo vyzbierať peniaze pre vozíčkarov a prežiť úžasný týždeň s novými ľuďmi .
Výtěžek ze závodu finančně podpořil Konto Bariéry, konkrétně basketbalový přípravný kemp pro mladé vozíčkáře. Vy sama jste vozíčkářka. Cítila jste během soutěže kvůli tomuto handicapu nějaké znevýhodnění?
Vôbec nie, ja s mojim "handicapom" nemám žiaden problém, po úraze som sa snažila čo najrýchlejšie začleniť späť do každodenných povinností, takže som neprispôsobila život vozíku, ale vozík svojmu životu. To mi pomohlo udržať si pozitívnu myseľ a hlavne, pokračovať v plnení svojich snov – dokonca aj tých cestovateľských. Našťastie, na súťaži sme sa stretli naozaj úžasní ľudia, ktorí si vedeli navzájom pomôcť a ani rivalita nepoznačila naše novovzniknuté kamarátstva. Počas týždňa plného každodenných zážitkov som ani na chvíľku nemala pocit, že som nejako znevýhodnená. Sama zastávam názor, že prekážky v skutočnosti neexistujú - tie má človek iba vo svojej hlave.
Na vozíku jste procestovala už pořádný kus světa. Kam všude jste se podívala, a kde se vám líbilo nejvíc?
Mala som možnosť hneď po úraze v 2013 vrátiť sa za priateľom do Švajčiarska, kde sme sa však po pár týždňoch rozišli. Napriek tomu ma to nepoložilo a ja som už o pár mesiacov odcestovala do Panamy za kamarátkou Marcelou, ktorá cestovala z Južnej Ameriky do Severnej. Pripojila som sa k nej a spolu sme precestovali 8000 km naprieč celou strednou Amerikou až do Mexika a naspäť do Panamy. Boli to úžasné tri mesiace, na ktoré nikdy nezabudnem. V tom čase mi zo Slovenska volal Marek Slobodník, motorkár z Banskej Bystrice, ktorý spoluorganizoval expedíciu žltých trabantov do Austrálie a Indonézie. Spýtal sa ma, či by som nemala záujem s nimi ísť, keďže hľadali ešte jedného vozíčkara, na čo som ja v sekunde odpovedala áno. A tak sme sa v apríli 2015 vydali na polročnú cestu naprieč Austráliou, Indonéziou až do Thajska. Teraz ma čaká štúdium v Španielsku, kde budem 10 mesiacov a dúfam, že sa mi popri tom podarí podniknúť nejaké cesty, na miesta, ktoré ma stále veľmi lákajú.
Jak se cestování na vozíku liší a od cestování bez handicapu?
Mne príde výrazne jednoduchšie, teda pokiaľ máte pri sebe tých správnych ľudí. Cestovanie s mojou kamarátkou Marcelou ma naučilo, že nič nie je nemožné, či už sme mali spať v ubytovni na treťom poschodí bez výťahu alebo vyliezť na pyramídu v Mexiku, všetko bolo možné. Preto aj teraz, kdekoľvek idem, viem, že si svoje túžby môžem splniť naozaj do bodky. A predsa, má to ešte jednu výhodu, kdekoľvek je problém s miestom na sedenie, ja som vždy v pohode :). Na jaké překážky při cestování jako vozíčkářka nejčastěji narážíte? Málokedy beriem prekážku ako niečo, čo ma môže zastaviť. Človek sa najčastejšie stretáva s obrubníkmi, dierami v ceste, či schodmi, ale ja som sa naučila jazdiť na zadných a zoskakovať obrubníky vysoké hoci aj pol metra. Je pravda, že hore po schodoch vám musí už niekto pomôcť, ale ľudia sú predsa vždy a všade, treba ich len poprosiť.
Kam se chystáte v nejbližší době?
Teraz som na rehabilitácii v Kováčovej, keďže som si vo svojom diári dokázala nájsť voľný mesiac aj na cvičenie. V septembri už odchádzam do Španielska a potom sa uvidí. Naučila som sa veci radšej neplánovať, človek aspoň nie je sklamaný, keď mu niečo nevyjde. Váš život se během vteřiny obrátil vzhůru nohama. Jak se po úraze změnil váš životní styl? Naozaj nemám pocit, že sa niečo zmenilo. Hlavu mám našťastie v poriadku, takže som vedela, že chcem žiť naďalej naplno a tomu som podriadila všetko. Naďalej cestujem, študujem, športujem a vrátila som sa aj na tie osudné lyže :) Užívam si každý jeden deň naplno a hlavne s úsmevom na tvári.
Kromě cestování jste také vášnivá sportovkyně. Které sportovní aktivity máte nejraději?
Pred úrazom som sa venovala pozemnému hokeju, takže beh mi neskutočne chýba. Nahradila som ho však rýchlou jazdou na vozíku na dlhé trate, takže s kamarátmi chodíme behať aj 6km po hrádzi v mojom študentskom meste. Skúsila som aj handbike, či bedminton na vozíku, avšak sú to športy, ktorým sa treba venovať naplno, pokiaľ chce človek dosahovať výsledky. A na to ja ešte nie som nastavená, cestovanie mi je prednejšie.
Také děláte přednášky v různých městech. Čeho se tyto přednášky týkají?
Spolupracujem s jednou firmou, ktorá ma v mojom cestovaní podporuje. Doteraz som mala asi len 3 prednášky, najmä pre ľudí s handicapom, ale veľmi sa mi páči rozprávať o svojom živote a doterajších cestách hlavne tým, ktorých by som mohla inšpirovať. Nerobím totiž nič špeciálne naviac, preto som rada, ak môj spôsob života motivuje ľudí žiť ešte viac naplno. Do toho všeho studujete. Smím se zeptat co a kde? Rozhodla som sa pre štúdium Medzinárodného obchodu v anglickom jazyku na Univerzite v Nitre. Chcela som spojiť svoj vzťah k ekonomike so skúsenosťami, ktoré mi moje cesty priniesli. Človek najlepšie pochopí spôsob života, vzťahy a fungovanie ľudí v cudzej krajine iba pokiaľ strávi v miestnej komunite určitý čas. A to je to, čo mňa na cestovaní baví najviac. Žiadne pamiatky, či špeciálne miesta. Tie najkrajšie zážitky som vždy mala a budem mať s milými ľuďmi, ktorých som na svojich cestách stretla.